Nie nadarmo sa hovorí, že psy majú všetky choroby, ktoré sužujú ľudstvo. Nízka produkcia štítnej žľazy medzi ne bohužiaľ patrí tiež.  A nejedná sa o nič neobvyklé, ba naopak, je to najbežnejšia hormonálna porucha psov.

K diagnóze najčastejšie dochádza okolo piateho roku života, a nie sú rozdiely medzi  psami a sukami. Štítnu žľazu tvoria dva laloky umiestnené na krku, a produkuje hormón thyroxín, ktorý reguluje telesný metabolizmus. V podstate sa jedná o dve formy tohto hormónu, aktívnu formu T3 a neaktívnu formu T4, ktorá cirkuluje v krvi a vo chvíli, kedy je absorbovaná tkanivami, prechádza na aktívnu  formu T3. Väčšina cirkulujúceho T4 je viazaná na krvné proteíny a nie je dostupná pre absorbciu do tkanív, len nenaviazaná časť je označovaná ako voľný T4. Produkcia thyroxínu je regulovaná mozgovým podväzkom, ktorý reguluje aj ďalšie hormóny ovplyvňujúce ďalšie bunkové funkcie napr. adrenálny alebo reproduktívny systém. V prípade štítnej žľazy sa jedná o reguláciu pomocou produkcie TSH (hormón stimulujúci thyroiditídu).

V prípade nízkej produkcie tohto hormónu môže vznikať celá rada ťažkostí. Najbežnejšou z nich je pribúdanie na váhe, psy sú často popisované ako zvieratá, ktoré priberajú aj pri minime potravy (to ale neznamená, že všetky pribraté zvieratá majú poruchu štítnej žľazy). V podstate rozlišujeme tri typy porúch, autoimunitná thyroiditída, pri ktorej poškodzuje bunky štítnej žľazy imunitný systém psov, a bežná thyroiditída, ktorú ďalej delíme na lymfocytoidnú a idiopatickú atrofiu. V oboch prípadoch produkuje štítna žľaza menej thyroxínu, ako v normálnom stave.  Len menej ako 10% prípadov nízkej hladiny hormónov štítnej žľazy je sekundárnych, vďaka nízkej produkcii TSH z hypofýzi.

Optimálna hladina thyroxínu je potrebná pre rast chlpov, takže v prípade ťažkých porúch štítnej žľazy pozorujeme miznúce ochlpenie, hlavne v oblastiach v bedier a zadných nôh. V niektorých prípadoch môže dôjsť aj k úplnej strate ochlpenia chvosta. Pre správnu diagnózu je nutné poznamenať, že v týchto prípadoch sa pes nijako zvlášť neškrabe, ako by tomu bolo u alergie, bĺch alebo infekčných ochorení kože. Môže tiež dochádzať k zmene farby chlpov, hromadenieu čierneho pigmentu (acanthosis nigricans) a k lámaniu a infekciu pazúrov. Poruchy rastu chlpov sa prejavujú u 88% postihnutých psov. Obezita je popisovaná u 49% psov. Anémia u 36%. Občas pozorujeme aj srdcovú arytmiu.

Medzi ďalšie, omnoho menej bežné príznaky patria:

• depresie či znižovanie záujmu o okolie,
• zápcha,
• chladová intolerancia,
• opuchy,
• poruchy nervového systému
• a menšia zrážanlivosť krvi.

Niektoré očné problémy, napr. dystrofia rohovky, nie sú síce priamym následkom nízkej hladiny hormónov štítnej žľazy, ale skôr vedľajším efektom spôsobeným vysokou hladinou cholesterolu a cirkulujúceho tuku, čo je zapríčinené poruchami metabolizmu.
Niektorí  veterinári sa stále domnievajú, že dedičné poruchy krvnej zrážanlivosti, označované ako Von Willebrandova choroba, sú tiež spájané s poruchami štítnej žľazy. Väčšina veterinárov v posledných rokoch začína túto domnienku vyvracať,  viacmenej u väčšiny psov,  u ktorých hladina von Willebrandovho faktoru je na hranici normálu, je v staršom veku diagnostikovaná porucha štítnej žľazy a liečba syntetickým hormónom často máva pozitívny efekt na von Willebrandovu chorobu.

K poruchám štítnej žľazy môže dôjsť u všetkých plemien, zvlášť náchylní sú:

• labradori
• dobermani
• retvíri
• jazvečíci
• boxeri
• greyhoundi
• kokeršpaniely.

Prakticky len vzácne nachádzame túto chorobu u teriérov a obrovitých plemien. Pre chovateľov je dôležitý poznatok, že poruchy štítnej žľazy bývajú vo väčšine prípadov dedičné, takže je chybou púšťať tieto psy alebo ich potomkov do chovu.

Diagnóza je pomerne ľahká, popri klasických príznakoch sú spoľahlivou diagnózou krvné testy, u ktorých sa sleduje hladina tyroidných hormónov T3 a T4. Pre diagnózu autoimúnnej príčiny svedčí nález autoprotilátok proti thyroglobinu. Normálne hodnoty T4 sú približne 1-4 ug/dl, u T3 asi 45-150 ng/dl a voľného T4 11-43 pg/l. Falošne nízke hladiny hormónov môžu byť spôsobené podávaním steroidov (kortizón).

Liečba je našťastie jednoduchá, thyroxín existuje už dlhú dobu v syntetickej podobe. Prvé dva mesiace sa skúša dávka thyroxínu 0.2 mg/10 kg váhy dvakrát denne, po opakovanom krvnom teste po dvoch mesiacoch je možné dávku postupne znížiť až na jednu denne. Túto dávku ale musí pes dostávať po zvyšok života. Najbežnejším liekom je levothyroxine, najčastejšie predávaný pod názvom Soloxine.

Ak je počiatočná dávka príliš vysoká, príznaky môžu byť veľký smäd a hnačka, tie však po znížení dávky okamžite prestanú.

autor:  RNDr. Václav Větvička