Psíčkari a ich rodinní prislušníci sa jedného dňa zrazu pozastavia: "Akoto, že ma môj pes nepočúva alebo prečo počúva len Teba?" Aj sme ho cvičili, aj povelom rozumie, aj má dni, že je celkom poslušný. Možno je pes zakopaný, či skôr dobre a pohodlne uhniezdený, v našej nedôslednosti.

Nedôslednosť psa totiž úplne popletie. Ak mu raz dovolíte rozbehnúť sa za zajacom na lúke, len ťažko pochopí, že v meste plnom rýchloidúcich áut je prenasledovanie mačky prehreškom. Takéto nejednoznačné správanie pána vedie u psa k spomaľovaniu výcviku (povel odrazu stráca svoje poslanie, pes ho vníma ako akúkoľvek inú reč, ktorá obvykle nič neznamená), k narušovaniu už naučených povelov, ktoré odrazu platia len kedy-tedy a hlavne k nabúravaniu autority alfa jedinca vo svorke. Výsledkom sú zatúlané psy, v najhoršom prípade psy prejdené autom alebo otrávené pohodeným mäsom, ak nepočúvli "pusť!" a "fuj!"

Dôslednosťou rozumieme nekompromisné trvanie na zavedených pravidlách spoločného súžitia. U stolu sa nežobrá, vonku sa neskáče na ľudí, v posteli pes nespí a podobne. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že pes je schopný rozlišovať aj zložitejšie pravidlá - teda, že na posteľ smie iba po príkaze "hop!" alebo že skákať do náruče sa smie iba doma, nie vonku. No v každom prípade o to viac platí, že pravidlá nesmiete meniť iba preto, že je vám to tak práve pohodlné.

Keďže povel musí byť splnený bezvýhradne a pokiaľ možno aj okamžite, vydávame povely iba vtedy, ak dokážeme presadiť ich splnenie. Ak už teda mladý pes dávno letí za spomínaným zajacom, len ťažko ho od zámeru odhovorí vaše zúrivé "ku mne!" Asi vás aj tak nepočúvne (keďže ešte nie je dostatočne vycvičený) a navyše sa dostávate do pozície, kedy si uvedomí, že nemusí počúvnuť a zhorší to celý následný výcvik. Na správne zakľúčovanie povelu "ku mne!" ho ešte napriek tomu, že škrípete zubami, budete musieť pochváliť. Niekedy možno pomôže vodítko, kde napriek jeho štarte za "korisťou", dokážete pomocou vôdzky splnenie príkazu zabezpečiť. Samozrejme, ak toto robíte u dospelého psa, niekde ste čosi zanedbali.

Povely by mali byť vydávané patričným tónom, a ešte lepšie, doprevádzané aj výrazným gestom. Jasne vyslovený povel je jednoznačný zvukovo aj v zmysle nekompromisného presadenia toho, že pes ho vykoná. Vtedy je pán vnímaný ako zásadový, dôsledný a predstavuje pre psa autoritu. Mumlaví jedinci, ktorí psa rozmaznávajú a kreatívne menia slovnú podobu povelu (napr. "poď sem", "no pribehni pekne", či "kedy už konečne dokvitneš?") môžu byť maximálne dobrými partnermi do chaotickej hry s loptičkou, ale akonáhle pôjde do tuhého, pes ich má kdesi na konci nekupírovaného chvosta. Ak pes urobí chybu, či nepovolenú vec, ostré "fuj!" musí byť vyslovené tak, že je už samo o sebe výstrahou trestu.

Naozaj je nutné za všetkých okolností trvať na tom, čo po psovi chceme bez ohľadu na to, v akej sa nachádzame situácii. Pes je vnímavý a veľmi rýchlo sa nauči, kedy počúvať nemusí. Keď sa vypozoruje, že pred cudzím človekom nie sme dostatočne dôslední, lebo sa hanbíme, a teda kadečo prepáčime, začne to zneužívať a vlastne sa takto naučí celkom sofistikované pravidlo súžitia, čo poviete?

Dôslednosť ale nie je to isté, čo tvrdosť. Nemusíte pri každom nežiaducom prejave psa ihneď fyzicky trestať. Nie strach, ale rešpekt je kľúčom k poslušnému psovi, rozhoduje osobnosť pána. Samozrejme nemôžeme tolerovať neposlušnosť u maličkostí, pretože pes ich nerozlišuje od tých dôležitejších "počúvnutí", no s trochou vynaliezavosti sa dajú aj pri viac neposlušnom psíkovi s plnou hlavou nápadov, ktoré smrdia, robia neporiadok alebo končia jeho smrťou, nájsť mtódy, ako ho zvládnuť bez trestu - maškrty, hračky a pod.

Pozorujte psíka a zistite, ktorý inštinkt má najviac vyvinutý, čo ho najviac baví? Na to ho motivujte. U niektorého je to maškrtka, u iného lovecký pud (nahradený loptičkou), či aport. Samozrejme pri záľube vo fenkách mu odmenu asi ťažko zadovážite. Využiť sa dajú aj ťahy vodítkom, či rôzne tlaky rukou na chrbát alebo hlavu psa, ktoré ho uzemnia alebo nútene odvrátia pozornosť od "zakázanej" veci.

Keď už volíme potrestanie, majme na pamäti, že nejde o to, aby sme spôsobili psovi fyzickú bolesť, ale nepríjemný pocit, teda napríklad stratu rovnováhy pri vytrasení psa za kožu na zátylku (pozor, neplatí na každého psa). Často je pre psa nepríjemné aj samotné ostré "Fuj!" od jeho pána. Stačí sa nenechať strhnúť emóciami, no konať rázne a nekompromisne.

Naučiť sa dôslednosti k psovi nie je ľahké a ide vlastne o dôslednosť k sebe samému, teda najmä o sebaovládanie a sebakázeň. No tadiaľ cesta vedie, takže si držme palce a vodítka. Už sa teším na tie nechápavé pohľady našich chlpáčov, keď sa im zrazu čo to neprepečie ako obvykle, keď nie sme celkom v pohode a stopercentní alfa.