Tlmenie bolesti u zvierat je veľmi zanedbávanou oblasťou. Podobne ako je tomu v medicíne humánnych novorodencov, veľa evidentne bolestivých zákrokov sa bežne vykonáva bez tlmenia bolesti. Argumentuje sa tým, že zvieratá ani novonarodené deti bolesť necítia. Ostatne nemôžu to oznámiť. I keď má aplikácia analgetík oveľa menej úskalia ako je tomu napríklad u antibiotík, napriek tomu sa jej praktickí veterinárni lekári z dôvodov zažitých stereotypov vyhýbajú. Väčšie pochopenie pre uznanie pocitu bolesti u zvierat by bolo prínosom nielen z hľadiska etického, ale môže predstavovať zlepšenie vzťahov s majiteľmi pacientov.

Medzi odbornou veterinárnou verejnosťou aj v celej spoločnosti sa v poslednej dobe stále viac pozornosti venuje problémom bolesti u zvierat - jej rozpoznanie, kontrolu a následnú prevenciu. Na samotnom začiatku úvah o bolesti u zvierat bude užitočné si pripomenúť, že prosté uznanie faktu, že zvieratá bolesť cítia, nebolo a ešte stále nie je samozrejmosťou. V minulosti sa zvieratá všeobecne považovali za tvory na podstatne nižšom vývojovom stupni v porovnaní s človekom. V dôsledku toho sa malo zato, že zvieratá nepociťujú bolesť v tom zmysle, ako je známa človeku. Je potrebné si uvedomiť, že súčasné poznatky nám umožňujú pochopiť omnoho lepšie fyziológie bolesti u zvierat aj človeka. Aj keď teraz je skutočnosť, že zvieratá naozaj bolesť pociťujú, už akceptovaná v oveľa širšom meradle, napriek tomu nie sú tieto znalosti vždy sústavne uplatňujú v praxi. U domácich zvierat, o ktoré sa starajú ako o členov rodiny, sa podobným spôsobom napríklad odstraňujú vlčie pazúry a kupírujú sa chvosty alebo uši (aj napriek tomu, že niektoré tieto zákroky už boli u nás úradne zakázané), pričom sa často neaplikuje anestézia alebo analgézia v žiadnej forme . Argumentácia, ktorá sa používa na ospravedlnenie týchto zákrokov, sa zameriava na skutočnosť, že zákroky sa vykonávajú spravidla v období krátko po narodení (do troch týždňov), alebo že trvanie týchto zákrokov je veľmi krátke. Na podporu týchto zákrokov v ranom veku zvierat sa ďalej argumentuje tým, že v tomto štádiu individuálneho vývoja nie je nervový systém, ktorý zodpovedá za rozpoznanie a spracovanie bolestivých podnetov, ešte plne funkčný. To by malo teoreticky zabrániť vedomému vnímaniu podnetov, ktoré sú v neskoršom živote rozpoznané ako bolestivé. Rovnaký názor na fungovanie nervového systému u novorodencov bol po dlhú dobu obhajovaný aj v humánnej anestéziológii.

Aby sme zabránili nejasnému utrpeniu zvierat, ktorým sa následne nebude nikto zaoberať, aplikuje sa v oblasti výskumu na zvieratách už dlho tzv princíp analógie. Základom tohto princípu je predpoklad, že chirurgické zákroky, o ktorých je známe, že sú bolestivé u ľudí, sa tiež považujú za bolestivé u zvierat. Ak sa použije tento princíp pri rozhodovaní o príprave postupu pre anestéziu alebo analgéziu, pracuje sa tak, aby bolo zviera v prípade pochybností vždy vo výhode. Z toho vyplýva, že pri rozpoznaní bolesti nastupuje povinnosť jej priameho tlmenia. Bolesť samotná môže mať u zvierat ešte niekoľko ďalších sekundárne pôsobiacich negatívnych dôsledkov:

• hojenie rán sa komplikuje v dôsledku aktivácie mechanizmov odozvy na stres,
• zvieratá sú ľahšie vystavené nepriaznivým účinkom negatívnej energetickej bilancie v dôsledku vyššej spotreby energie a nižšieho príjmu potravy,
• zvyšuje sa výskyt oneskoreného prebudenia z anestézie, čo zväčšuje riziko pooperačných komplikácií,
• efektívnosť dýchania sa znižuje,
• zvyšuje sa riziko sebapoškodzovania a ohryzovania rán,
• v prípadoch dlhšie trvajúcej bolesti sa bolesť stáva chronickou a jej ďalšie tlmenie je potom ťažšie,
• z dôvodu dlhšie trvajúceho stresu sa znižuje celková odolnosť organizmu voči infekciám a zvyšuje sa výskyt komplikácií.

Rozpoznávanie a kvantitatívne vyjadrenie bolesti u zvierat býva aj za najoptimálnejších podmienok náročnou úlohou. Väčšina majiteľov zvierat ako sú psy a mačky, je rozhodne schopná zaznamenať zmeny v správaní u svojich zvierat a týmto spôsobom zistiť prítomnosť bolesti alebo nepríjemných pocitov. Praktický veterinárny lekár sa nachádza v oveľa náročnejšej situácii. Nielenže je v porovnaní s majiteľom oveľa menej oboznámený s príslušným zvieraťom, ale samotné správanie tohto zvieraťa je navyše zvyčajne silno ovplyvnené cudzím a potenciálne nepriateľským prostredím veterinárnej ordinácie. Výsledkom pôsobenia týchto faktorov je skutočnosť, že zviera môže prejavovať príznaky bolesti menej zreteľne. Na účinné tlmenie bolesti u zvierat je potrebné detailne poznať fyziológiu ich bolesti vrátane rôznych dôležitých mechanizmov spúšťania bolesti, metabolické cesty príslušných chemických mediátorov a druhy receptorov, zapojených do týchto procesov. Iba na základe takýchto poznatkov možno optimálne využívať rôzne postupy v tlmení bolesti a dosiahnuť tým maximálne úľavy. Okrem čisto medicínskeho aspektu má tlmenie bolesti u zvierat aj nezanedbateľný rozmer etický. U domácich zvierat pritom nemusíme riešiť tragický konflikt medzi etickou starosťou o blaho zvierat a vlastným účelom ich chovu pre potreby ľudí, ako je to u zvierat hospodárskych. Domáce zvieratá sú totiž chovajú v zásade za jediným účelom - aby svojim majiteľom poskytovali lásku a na oplátku ju od nich prijímajú. Rozsah, v ktorom zvieratá, hlavne psy a mačky, plnia v našej spoločnosti úlohu subjektov dávajúcích a prijímajúcich lásku, je mimoriadny a neustále rastie. Predovšetkým vo veľkomestách nadobúda osamelosť rozmerov epidémie. Pre ľudí, ktorí nemajú partnera, sú rozvedení, ovdovelí, noví v meste, nesmelí, osamelí alebo bojazliví, predstavuje zviera, či už je to pes alebo mačka, úžasný zdroj pre emocionálny život. Pre starých ľudí môže domáce zviera predstavovať minimálne tvora, kvôli ktorému musia ráno vstať, ísť von a ďalej žiť.

Rovnako, ako sa v prostredí euroatlantickej kultúry riadime určitými morálnymi pravidlami vo vzťahu k iným ľuďom, platia určité logiká aj ohľadom našich morálnych povinností k zvieratám. Keď už sme zvieratá domestikovali a urobili sa na nás závislými v ich základných životných potrebách, uvalili sme tým na seba aj morálnu povinnosť tieto ich potreby uspokojiť. Zabudnúť totiž na povinnosti voči vlastnému pätnásťročnému psovi, ktorý nás má rád a ktorý nás doslova pomáhal vychovávať od detstva, bolo by neodpustiteľné. A ako už bolo uvedené, nie je ani odsúdenia vhodnejšiou formou zanedbávania povinností voči našim zvieracím priateľom, ako nechať ich trpieť bolesťou, ktorú možno zmierniť.

V tejto súvislosti nás môže napadnúť otázka: Prečo sa teda v praxi malých zvierat venuje tak málo pozornosti tlmeniu bolesti? K samotnej aplikácii analgézia totiž dochádza v praxi pomerne zriedka. Veterinárni lekári celkom pravidelne ordinujú antibiotiká, ale analgéziu neaplikujú, kým si nie sú absolútne istí, že pacient bolesťami skutočne trpia. Zároveň však len málo veterinárnych lekárov ignoruje bolesť u zvierat vedome a úmyselne. Skutočnosť je taká, že o bolesti u zvierat sa toho vlastne vie veľmi málo., Preto môžu existovať potrebné názory, že príznaky bolesti, spôsobené artritídou, sú prirodzeným dôsledkom "vek", nie problémom, ktorý možno ovplyvniť liečbou.

Absencia pohľadu na bolesť u zvierat sa rozširovala aj preto, že až do konca šesťdesiatych rokov predstavovala veterinárna medicína prevažne len akýsi doplnok k poľnohospodárstvu, a to nielen v komunistických krajinách. Svedčí o tom skutočnosť, že prvá učebnica veterinárnej anestézie bola publikovaná v USA až v roku 1973. Úlohy veterinárneho lekára boli striktne určované ekonomickou hodnotou zvieraťa. Tlmenie bolesti prvovýrobcov príliš nezaujímalo, a preto sa od veterinárnej medicíny ani nevychádzalo. Veterinárna medicína si udržiavala vlastný systém z generácie na generáciu tradovaných odôvodnení pre obhajobu nezáujmu o tlmenie bolesti. S niektorými sa môžeme stretnúť dodnes, napríklad, že anestézia pôsobí väčší stres ako chirurgický zákrok vykonaný bez nej, že sa analgetiká nemajú používať, pretože pri neprítomnosti bolesti si zvieratá nevyhnutne znovu porania skôr poškodenú časť tela, že nariekanie po chirurgických zákrokoch údajne nepredstavuje príznaky bolesti , pretože ide o "doznievajúcej účinky anestézie", atď.

Je prekvapujúce, prečo toľko praktických veterinárnych lekárov je ešte stále proti postoperačnému tlmeniu bolesti, aj keď ho klienti pre svoje zvieratá vyžadujú. Zákazníci sú pritom nielen ochotní za túto službu zaplatiť, ale robí tak dokonca radi, a pre praktické veterinára by sa vlastne išlo o ľahko zarobené peniaze. Predsudky zrejme miznú len veľmi ťažko.

autor: MVDr. Tereza Maxová