Etológia poukazuje aj na spôsoby komunikácie psa so psom, ale aj psa s človekom. Často prehliadneme informácie, ktoré sú nám bežne podávané pomocou výrazu tváre, telesnými signálmi a dotykom.

Kedy ku komunikácii dochádza?

Je každé správanie komunikáciou? Keď sa poškrabem na hlave, tento úkon sám o sebe nie je komunikácia. Pokiaľ ale niekto zmení svoje správanie, pretože si tento môj úkon všimol, už to komunkácia je.

Toto nás privádza k nasledujúcej definícii: Keď zviera urobí niečo, čo donúti iné zviera zmeniť svoje správanie a nie je to náhodná záležitosť, potom spolu komunikujú.

Pre komunikáciu sú potrebné tri faktory:

• vysielateľ
• príjemca
• signál

Signály sú prijímané prostredníctvom zmyslov - zraku, sluchu, hmatu, chuti a čuchu. Signálom môže byť výraz tváre, štekanie, lízanie alebo chemické látky /moč hárajúcej sa suky/.

Mnoho signálov sú rituály. Správanie je ritualizované vtedy, keď stratilo svoj pôvodný zmysel a získalo určitý význam. Napríklad správanie mláďať, ktoré hľadajú mliečne bradavky svojej matky charakteristickým pohybom hlavy smerom nahor, sa stalo ritualizovaným štuchaním ňufáka, ktoré znamená priateľskosť a mierumilovnosť.

Väčšina signálov používaných pre komunikáciu človeka a zvierat, sú ritualizované úkony, ktoré mali v minulosti určitú funkciu, ale nie pozdejší význam.

Pes pri komunikácii využíva všetky zmysly. Zrak hrá veľmi dôležitú úlohu. Psy komunikujú výrazom tváre a postavením tela, čo sú signály vizuálne. Štekanie, vrčanie, vytie a iné hlasové prejavy dávajú základné informácie. Práve výrazy tváre a tela podávajú podrobné informácie o tom, čo pes chce alebo nechce, aký je jeho zámer alebo dokonca jeho nálada:

• tvár a postoj tela
• zvukové signály

zdroj: kniha Rogera Abrantesa