Dva dôležité povely, ktoré by mal pes ovládať. Určite nie je žiadnemu majiteľovi príjemné, keď pes v záchvate šialenstva uchytí jeho papuču a začne s ňou lietať po dome. Pán sa s nádejou vrhne na psa a dúfa, že pes pustí... Omyl! Prečo by mal? Je to jeho ulovená korisť!

Drž! a Pusť! sme naučili pri hre za pomoci maškŕt. Nela sa hrala s hračkou a keď ju držala, tak som jej opakovala provokačným tónom povel Drrrrž! a chválila som ju, pričom som sa s ňou o hračku stále naťahovala. Predtým, ako som použila povel Pusť!, povolila som ťah a ukázala Nele maškrtu. Nela zbadala piškótu, automaticky pustila a ja som ju pri odmeňovaní dostatočne vychválila. Po pár opakovaniach  to celé rýchlo pochopila.

Tieto povely sú dôležité aj vtedy, ak chcete so psom robiť obranu. Namiesto povelu Drž! sa však používa Zákus! Veľkú dôležitosť by týmto povelom mali prikladať ľudia, ktorí chovajú "silnejšie" psíky!

Samozrejme, hneď, ako sme ju domov priniesli (mala 8 týždňov) nažili sme sa klasickým spôsobom vštepiť jej do hlávky, že sa volá Nela.
Na dlhšej prechádzke asi pred tromi dňami som zistila, že to asi nestačilo, pretože keď som si na kopci skoro vykričala hrdlo, utekala úplne opačným smerom. Čiže som začala postupovať velikánskou pochvalou a odmenou po každej jej reakcii na meno. Dnes mi stačilo vonku zavolať jej meno a Nela automaticky pribehla. Však bodaj by nie, keď vedela, že dostane obľúbenú piškótu! S piškótami som prešla na spôsob (každý druhý!), kedy pes očakáva odmenu, ale nevie si porátať, že predtým ju dostal a teraz ju teda nedostane. Každopádne pribehne a dúfa…
Chcela som sa takto vyhnúť tomu, že sa z našej Neli stane obchodník a my budeme robiť len na piškóty.

Úplne najjednoduchšie, bez veľkých výcvikov a drilovania…klasické privolanie s radosťou v hlase ale aj náznakom vodcovského postavenia voči psovi a samozrejme veľká chvála a odmena. Bulík potrebuje naozaj veľké divadlo pri chválení. Urobí všetko čo budete chcieť, pokiaľ vidí, že vám to robí radosť! Pretože on vás fakt miluje!

Pozor s odmeňovaním pri tomto povele. Odmeňujeme len pokiaľ psíka povel učíme. Psík si však musí zapamätať, že tento povel nie je podmieňovaný a je bez akejkoľvek odmeny. Povel Ku mne! musí jednoducho splniť vždy a všade. To je základný povel, ktorý potrebujete na to, aby Vaše prechádzky neboli pre Vás, Vášho psa a pre ľudí, ktorí Vás na prechádzke stretnú, stresujúce.

Môže sa stať po určitom čase, že psík na tento povel prestane reagovať, pretože...je oveľa viac vecí, ktoré sú zaujímavejšie, ako Vy! Alebo je oveľa viac zaujímavých podnetov okolo, ktoré má teraz odvahu, keď trochu povyrástol, preskúmať. Alebo máte práve háravú sučku, alebo psíka, ktorého takého sučky pokúšajú.

V takýchto, ale aj iných prípadoch, je veľmi nápomocné stopovacie vodítko. Takto môžete psíka ovládať na niekoľko metrov a psík si povel Ku mne! znovu osvojí. Je možné, že budete musieť toto vodítko použiť počas viacerých období života svojho psíka. Tiež Vám môže pomôcť s privolaním psíkova fixácia na aportovací predmet, pokiaľ takútu fixáciu má. Nela po ukázaní aportu pribehne takmer vždy. Musí byť niečo veeeeľmi rušivé v okolí, pokiaľ sa rozhodne neprísť. Privolanie je naozaj veľmi dôležité a často môže dokonca zachrániť Vášmu psíkovi život.

Sadni bolo úplne jednoduché a veľmi rýchle. Posunutím piškóty nad Nelin ňufák a zatlačením dozadu si automaticky sadla. Veeeeľkááá pochvala a samozrejme ukázaná piškóta.

Bulíci majú slabšie kolenné väzivá, preto ho nikdy nasilu netlačíme do sedu, pokiaľ si odmieta sadnúť! Aj preto som zvolila metódu maškrty nad nosom. Je to účinné ale hlavne u psíka dobrovoľné.

Ľahni bol podstatne väčší problém, pretože sa nechcela dobrovoľne položiť do polohy, ktora pre psa znamená podriadenie sa. Ale zvládli sme to sedliackym rozumom. Vždy keď ležala, priskočila som k nej a začala som ju po výraznom povele Ľahni! chváliť až do nemoty. Tiež som jej opakovala povel a snažila sa ju chvíľu udržať na zemi v ľahu. Veľmi rýchlo to pochopila a teraz s ľahni nemáme problém!

Tiež pomerne ľahké keď si predstavím, že som ju to vlastne priebežne učila odkedy ju máme doma.

Pri každom umývaní labiek po prechádzke:

• postavila som ju do vane a stále som jej opakovala Zostaň! a neustále som ju chválila… aj keď toto je skôr asi na povel Čakaj! …ale pomohlo!

Po každom návrate z vychádzky dovnútra:

• povedala som jej Stoj! a Zostaň!, pokým som sa nevyzliekla a nevyzula, potom som ju vychválila a odmenila, povedala som jej Sadni! a dala som jej dole obojok alebo postroje… Samozrejme som ju vychválila a zobrala do vane na umytie labiek.

Pri každom kŕmení:

- posadím ju ďalej od miesta, kde dostáva potravu a poviem jej Zostaň! Sedí na mieste pokým jej pripravujem porciu a čaká. Potom ju vychválim a dám jej pripravené jedlo a poviem jej Voľno! (povel Voľno! tiež používam pri každom vypúšťaní z vodítka)

Samozrejme sme občas Zostaň! cvičili aj doma, kde som sa jej vždy schovala až za roh a potom som sa k nej vrátila. Vždy vytrvalo sedela na mieste. Nakoniec som sa odvážila Zostaň! overiť aj vonku. Vždy keď odnášam po nej výkaly v sáčku do kontajnera, ktorý je cez cestu, posadím ju a poviem jej Zostaň! Ja prejdem cez cestu, vyhodím výkaly a vrátim sa k nej. Vôbec sa nebojím, že pôjde za mnou, pretože mi dôveruje a vie, že sa k nej vrátim. Ale toto všetko sa musí naučiť psík na bezpečnom mieste.

Pri tomto cviku je veľmi dôležité, aby ste sa ku psíkovi vrátili skôr ako on po nesplnení povelu príde k vám. Ide o to, aby sa psík nebál, že keď ho niekde odložíte, že sa tam po neho nevrátite. Psík vám musí dôverovať a vtedy na vás naozaj počká a vy sa nemusíte báť o jeho bezpečnosť.

Asi po piatich minútach…! Šikovná!!!! Zobrala som labku zároveň s vyslovením povelu a vychválila. Samozrejme, naučila sa hneď, lebo som ju chválila ako keby zvládla skúšky na canisterapiu… .

Ale veľmi rýchlo sa naučila, keď niečo chce, dávať labku aj bez povelu!

K nohe! je pre “nás” asi najťažší povel, ktorý síce trénujeme dlhšie, ale nie veľmi dobre ho Nela zvláda. Asi len raz sa jej podarilo prísť k nohe bez toho, abu som ju previedla piškótou. Keď už ale prejde správne k ľavej nohe, automaticky si sadne…. a automaticky dáva labku!

Verím, že sa to časom naučíme, pretože už nám pomaly ide lepšie chôdza pri nohe. Tiež len pomocou piškót, musela som však zvoľniť tempo a presne podľa popisu vo “všeobecnom” výcviku začať aj mierne pochodovať. Vtedy hneď spozornie a reaguje na povely rýchlejšie.

Skvelou pomocou pre učenie tohto povelu sa nám stal aportovací predmet, na ktorý reaguje skoro 100%-ne. Za pomoci jej obľúbenej hračky sa nám podarilo naučiť povel K nohe! a tiež chôdzu pri nohe, kedy pri zastavení Nela automaticky dosadne a čaká na môj ďalší krok, aby mohla vyraziť aj ona. A to všetko len pre aport, ktorý mám v ruke.

Miesto! je povel, ktorý som Nelu tiež učila “za chodu”. Od malička som jej vtĺkala, vždy keď som ju dávala do klietky, že to je jej miesto. Pochopila rýchlo!

Náročný povel, pretože sa jej ho nechce veľmi robiť. Pridvihnutie obojku vodítkom a podsunutie ľavej ruky pod spodnú časť brucha /skoro pod slabiny/ vôbec nezaberá. Nele sa to vidí ako veľké obťažovanie. Reaguje skôr na povel K nohe!, pričom po mojom vykročení ľavou nohou automaticky vstane a podíte o krok vpred.

Povel Vstaň! teda učím s pomocou povelu K nohe! Povel K nohe! poviem menej výrazne a hneď za ním nasleduje oveľa výraznejšie Vstaň! Začína jej dopínať, ale bude to ešte dlhá cesta.

Tento povel používam pri vypúšťaní z vodítka, prípadne pri donesení aportu a jeho následnom odnesení preč. Pri povele Stoj! Nela zastaví a čaká, kým nedostane ďalší povel, alebo kým jej aport neprídem zobrať! Povel tiež používam, keď jej chôdza smeruje tým istým smerom ako moja a ja si ju potrebujem chytiť na vodítko. Nemusí chodiť ku mne, ale ja počas prechádzky k nej zájdem sama a pripútam ju na vodítko.

Povel som učila za pomoci vodítka. Zo začiatku som jej dala povel Stoj! a veľmi jemne som ju vodítkom zastavila. Časom, keď sa naučila, čo ten povel znamená, tak po jeho nesplnení už bolo trhnutie vodítkom výraznejšie. Výborný povel, ktorý Vám bude veľmi nápomocný pri prechádzaní cez cestu. Nela už pred cestou niekedy sama zastaví aj bez povelu. Ale to tiež musí mať úradné hodiny.

Povel Čakaj! učíme podobne ako Zostaň! Rozdiel medzi týmito povelmi je ten, že pri povele Zostaň! psík musí zostať na mieste, kde ste ho odložili a vy sa tam k nemu vrátite. Ale pri povele čakaj sa ku psíkovi nevraciate vy! Po povele Čakaj! si psíka pokojne zavolajte a zase ho pochváľte.

Nela zo začiatku vôbec nebola aportér! Hračky ju doma bavili, ale naša spoločnosť bola vždy zaujímavejšia. Záujem o hračky a aportovacie predmety u nej vzbudili psí kamaráti, s ktorými sa najprv naťahovala. Po čase sa však naťahovanie skončilo a začala s aportom "súkromničiť".

Problém však nastal, keď síce po "aport" letela ako strela, no nedoniesla ho! Začali sme pomocne používať stopovačku, ktorou som ju pri každom povele Aport! nasmerovala a povzbudila v behu ku mne. Samozrejme, nasledovala odmena. Nie však odmena vo forme maškrty ale odmena vo forme hry - naťahovanie.

Práve toto naťahovanie, ktoré ju tak bavilo, ju nútilo priniesť aportovací predmet.

Dnes vidím veľký význam využitia aportu hlavne vtedy, keď sú v okolí ľudia alebo psíky, ktorých si Nela nemá všímať. Sú to najmä bežci, bezdomovci, opilci a ľudia, ktorí sa boja psov.

Keď mám pri sebe aportovací predmet, nemusím ju dávať na vodítko. Nele tým pádom neprivodím stres z toho, že ju zapínam na vodítko, keď niekto ide okolo a ona si zvyká na to, že ľudia, ktorí jej predtým pripadali ako hrozba, sú bežnou záležitosťou všedného dňa.

Konečne sa nám podarilo naučiť Štekaj! Skúšali sme rôzne spôsoby, keďže sme to zanedbali v mladom veku, kedy sa to učí najľahšie. Uväzovanie, dávanie povelu Štekaj! pri náhodnom štekaní...nepomáhalo. Dnes však zabralo štekanie na misku, do ktorej som vložila kúsok mäsa. Nela bola uviazaná, aby nemohla po miske skočiť a tak sa to konečne podarilo. Nebolo to však len pokusné štekanie pri miske. Nela štekala s presvedčením, že to je to správne, že práve to sa od nej čaká!