Okrem G. Mendela sú to genetik W. Bateson a americký profesor T. H. Morgan, ktorí sa zapísali do histórie genetiky.

Bateson naviazal na Mendelove objavy a sledoval daľej správanie sa génov v druhej a tretej filiálnej generácii. Veľmi skoro bol prekvapený zistením, že sa gény pre určité vlastnosti správali inak, ako sa dalo očakávať, že štiepne pomery nezodpovedali Mendelovým zákonom a dokonca, že sa u potomkov niektoré kombinácie vôbec nevyskytli.

Ale až T. H. Morgan objasnil, že tento jav, ktorý nazval väzba vlôh, súvisí so štruktúrou chromozómov a uložením génov v nich. Objavil a preukázal, že gény sú v chromozóme zostavené lineárne za sebou na relatívne stálych miestach, ktoré nazval locus, a že na seba vzájomne pôsobia. Vzájomné pôsobenie génov (väzba vlôh) je tým väčšia, čím blížšie pri sebe gény na chromozóme ležia. Aby bola situácia ešte komplikovanejšia, objavil aj skutočnosť, že sa chromozómy radi a často navzájom prekrížia, pretrhnú a zase zrastú tak, že si svoje časti vymenia. Týcho výmien sa na jednom chromozóme môže stať aj viac. Tým sa zmení obsah a poradie génov na chromozóme. Čím bližšie sú locusy pri sebe, tým menšia je pravdepodobnosť, že dôjde k prekríženiu medzi nimi. Naopak, čím sú ďalej, tým je prekríženie pravdepodobnejšie.

Praktickým dopadom väzby vlôh je to, že sa niektoré vlastnosti dedia spoločne – výskyt jednej závisí na výskyte druhej. Výskyt hluchoty u bielo zafarbených šteniat niektorých plemien a ťažká chudozubosť plemien bez srsti je tiež pravdepodobne príkladom väzby vlôh.

zdroj: vysokoškolská prednáška UVL