Len málo telesných znakov a vlastností sme nezdedili od svojich predkov. Každý deň a pri každej činnosti sa stretávame s dedičstvom, ktoré nám prostredníctvom vlôh – génov – predaly predchádzajúce generácie. Až nás zaráža, čo všetko máme „po dedkovi“, „po babičke“ alebo trebárs „po strýkovi zo štvrtého kolena“! Inak to nie je ani so všetkými živými tvormi, ktoré nás obklopujú – kvety, stromy, hmyz, vtáky a iné zvieratá sú súborom vlôh, zhromažďovaných mnohými generáciami.

Poznávaním vzájomných súvislostí medzi generáciami a spôsobom predávania dedičných informácií sa zaoberá zložitá a krásna veda - genetika.

Ako náhle toto slovo vypustíme z úst, medzi chovateľmi nastane panika – a následne jediná reakcia: : „nechoďte na mna s niečím tak nezrozumiteľným“!
V sérii článkov sa dozviete o základných zásadách dedičnosti a praktickom využití genetiky v chove. Mnohí z vás sa s genetikou nikdy nestretli alebo od nej po prvom kontakte utiekli. A vy, čo sa genetiku profesionálne zaoberáte, ospravedlňte tieto riadky, ak nezahŕňajú najnovšie poznatky genetických výskumov. Úlohou tohto článku nie je vychovať znalcov tejto zložitej vedy, ktorou sa dnes genetika stala, ale zoznámiť súčasných aj budúcich chovateľov s príčinami niektorých javov, s ktorými sa vo svojej praxi môžu stretnúť.

Schopnosť predávať určité vlastnosti a znaky z rodičov na potomkov nazývame dedičnosťou – genetikou. Naopak schopnost živej hmoty vytvárať neustále rozdiely medzi živými tvormi definujeme jako premenlivosť – variabilitu. Vedu, zaoberajúcu sa dedičnosťou, nazývame genetika. Ako samostatný vedný odbor vznikla pomerne neskoro a jej názov navrhl v roku 1906 William Bateson. Prvenstvo vo formulácii základných genetických princípov si odniesol opát brnenského kláštora augustiniánov Jan Gregor Mendel keď v roku 1865 predniesla na verejnosti svoje závery z pokusov s krížením rôznofarebných hrachov. Zistil totiž dôležité zákonitosti, ktoré dodnes označujeme ako Mendelove zákony a ktoré mali mimoriadny význam pre rozvoj genetiky.

Základnou stavebnou jednotkou tela je bunka. Živočíšna bunka je tvorená jadrom a mimojadrovou hmotou – protoplazmou. Nositeľom dedičnosti je ako jadro (jadrová dedičnosť), tak aj mimojadrová hmota. Jadro bunky obsahuje chromozómy – vláknité útvary, ktorých tvar aj počet je charakteristický pre každý živočišny druh. Chromozómy sú zoradené v pároch. V pároch sú vždy chromozómy tvarovo rovnaké, len jeden pár môže byť odlišný – chromozómy pohlavné, ktoré určujú pohlavie nového jedinca. Chromozómy samičie nazývame podľa ich tvaru X, samčie Y. Samice cicavcov mají vždy dva X chromozómy, samci jeden X a jeden Y.

Pes má 38 párov chromozómov somatických – (telových) – a jeden pár pohlavných. Rast organizmu je sprevádzaný delením buniek, kedy sa zložitým spôsobom zdvoja všetky telesné bunky a z buniek matkiných vzniknú úplne rovnaké bunky dcérine (tiež s 39 pármi chromozómov u psa).
Nový jedinec vzniká spojením dvoch pohlavných buniek – vajíčka a spermie. Protože by ale pri tomto akte došlo k zdvojeniu pôvodnej dedičnej hmoty a teda k vzniku „netvora“, prebieha vznik pohlavných buniek úplne odlišne. Tzv. zretím sa redukuje počet chromozómov v bunke na polovicu, tak, že spermie a vajíčko nesú len polovičnú (haploidnú) sadu chromozómov. Potomek má tak len normálny počet chromozómov, pričom polovicu svojej dedičnej informácie dostal od otca a polovicu od matky.

Základnou jednotkou dedičnosti je pre nás gén (vloha). Gény sú uložené v chromozómoch za sebou ako gorálky na šnúrkce a za normálnych okolností má každý svoje presné miesto. Vplyvom rôznych faktorov na pôvodný gén (napr. žiarenie) môže dôjsť k zmenám – mutáciam génu. Takto zmenené gény (alely) zaujímajú rovnaké miesto v chromozóme ako gén pôvodný.

Niektoré z telesných znakov – znaky kvalitatívne – sú založené veľmi jednoducho, hovoríme, že ich podmieňujú gény veľkého učinku. Sú to v podstate znaky a vlastnosti typu buď – alebo: farba, tvar ucha, rohatosť či bezrohosť.
Veľmi zložitá je ale dedičnosť napríklad povahových a úžitkových vlastností – znaky kvantitatívne: vzrast, telesná váha, výkonnosť, plodnosť. Je spôsobená tzv. génmi malého účinku, polygénmi, ktoré sa pri svojej činnosti akosi sčítajú.

Súhrnu génov hovoríme genotyp. Fenotyp je vonkajší projev zdedených vlastností, výsledok pôsobenia životných podmienok na dedičný základ zvieraťa. Najlepšie to ukáže príklad: farbu psa nezmenia životné podmienky (ak nemáme na mysli to, či je čistý alebo špinavý), ale vzrast zvieraťa a samozrejme jeho výkon možno životnými podmienkami ovplyvniť. Zlá výživa síce nezmení dedičný základ, ktorý dostalo šteňa od rodičov, ale zabráni jeho vonkajším prejavom – šteňa môže zostať malé, slabé, zle plodné, bez záujmu o akúkoľvek prácu.

Pristúpme k vysvetleniu ďalších pojmov.
Pokusmi sa zistilo, že niektoré gény potláčajú svojimi prejavmy gény iné, alebo svoje vlastné alely – sú prevládajúce, domimantné a označujeme ich veľkými písmenami. Gény potláčané, ustupujúce, nazývame recesívne a označujeme ich písmenami malými. Protože potomok dostáva polovicu svojho genotypu od matky a polovicu od otca, je vždy každý znak alebo vlastnosť založená dvomi génmi. Pokiaľ sú tieto gény rovnako kvalitné, hovoríme, že je zviera pre daný znak čistokrvné – homozygotné a to buď dominantne (oba gény sú dominantné AA) alebo recesívne (oba gény sú recesívne aa). Pri odlišnej kvalite génov je zviera "kríženec" – heterozygot Aa. Každé zviera je pre mnoho znakov heterozygotné, absolútny homozygot nemôžee existovať. Pretože sledovať pri výklade viac znakov by bolo veľmi zložité, budeme zatiaľ hovoriť len o jednom a budeme považovať za isté, že východzí pár rodičov bol homozygotný.

zdroj: vysokoškolská prednáška UVL