Cieľom chovu čistokrvných plemien psov je dosiahnuť čo najdokonalejšie zhody s plemenným štandardom. Štandard plemena nie je chovateľskou normou. Chovateľské metódy by mali byť použité tak aby šľachtenie plemena postupovalo najrýchlejšie a najdokonalejšie, t.j. bez veľkých chovateľských rizík, ktoré tvoria produkciu neštandardných, defektných či nezdravých šteniat. Len čistokrvní jedinci dávajú záruku, ze sa nadobúdateľovi šteňaťa splní jeho očakávanie, a to ako v kráse, tak v jeho charaktere,  pracovnom či spoločenskom využití.

Dĺžka končatín

Pokusy s cieľom objasniť dedičnosť dĺžky končatín už boli robené v prvej polovici minulého storočia. Sommer (1931) uvádza, že dĺžka končatín je vo väčšej miere ovplyvnená výživou, pretože rast končatín je väčšinou ukončený približne v 9 mesiacoch veku života. Pri medziplemennom krížení, napríka jazvečíkov a basetov s nemeckými ovčiakmi, bolo zistené, že dĺžka končatín u jedincov prvej filiálnej generácie (F1) ukazuje na intermediálnu dedičnosť. Pričom dĺžka končatín ďalšej generácie (F2) už vylúčila predpoklady pre jednoduchú genetickú kontrolu.

Podobné výsledky  boli zistené aj pre sledovaní vzájomného párenia jedincov čistokrvných plemien. U nich však je výška tela a teda aj dĺžka končatín vymedzená štandardom a niektorí z chovateľov vzájomne pária jedincov s krajnými veľkosťami s jedincami s ideálnou výškou. Z chovateľskej praxe je známe, že je možné výšku plemena postupne upraviť selekciou. Postupne sa šľachtením znižuje variabilita populácie, čo dokumentuje polygénnu genetickú kontrolu s určitým vplyvom vonkajšieho prostredia, hlavne výživy.

Veľkosť a postavenie uší

Iljin (1937) predpokladá jednoduchú genetickú kontrolu postavenia uší, ktoré sú kontrolované tromi alelami:

• Ha - kontroluje poloklopené ucho
• H - kontroluje klopené ucho
• h - kontroluje vzpriamené ucho

Alela Ha je dominantá nad alelou H a h, alela H je teda recesívna k alele Ha, ale dominantná k alele h, ktorá je recesívna k obom predchádzajúcim.
Neskôr však bolo zistené, že genetická kontrola postavenia uší nie je tak jednoduchá. Postavenie uší ovplyvňuje aj ich veľkosť. Veľké, ťažké uši majú vždy tendenciu k ušiam klopeným či poloklopeným. Poloklopené ucho je dominantné nad uchom vzpriameným. Malé ucho je dominantné nad uchom veľkým, čo pozoroval Marchlewski (1930) hlavne pri sledovaní rôznych krížených nemeckých vlčiakov s pointermi a nemeckými krátkosrstými stavačmi. To však nie je s súlade s výsledkami iných autorov (Whitney 1971), ktorý krížil mnoho plemien s dlhým a krátkym uchom medzi sebou. Potomstvo F1 generácie nikdy nemalo stredne dlhé uši a v potomstve F2 generácie nemal žiadny jedinec najdlhšie uši, porovnateľné s dĺžkou uší plemena rodičovského.

Podrobné objasnenie genetickej kontroly veľkosti a postavenia uší zrejme vyžaduje ďalšie, podrobnejšie štúdie.

Veľkosť tela a hmotnosť

Dedičnosť veľkosti tela je veľmi pravdepodobne polygénneho charakteru, podobne ako u iných druhov, hlavne hospodárskych zvierat, kde hrá dôležitú ekonomickú úlohu a kde je tiež jej dedičnosť a vplyv prostredia preštudovaná podrobnejšie.
Podrobné štúdie o hmotnosti tela nemeckých vlčiakov používaných v švédskej armáde uvádza na základe sledovania 2404 jedincov Hedhammar et al. (1979).

Pruh

Pruh je popisovaný ako vakovité vydutie podbrušnice v svalovine do podkožia. Vo vaku sa nachádzajú vyduté vnútornosti, ako sú črevá, močový mechúr alebo gravídna maternica. Najčastejšie sú brušné pruhy, ktoré sa vyskytujú u šteniat v niektorých vrhoch, ďalej pruh penisu a triesla. Nebezpečné sú prípady, keď pruh spôsobí nepriestupnosť čriev alebo nedokrvenosť orgánu vydutého v pruhu. Tento stav je doprevádzaný najrôznejšími zdravotnými  komplikáciami a takmer vždy ho doprevádza zápal podbrušnice. Operatívne odstránenie pruhu je vo väčšine prípadov pomerne ľahký chirurgický zákrok.

Pruh je podľa pozorovaní mnohých autorov dedičná vada. Brušný pruh je kontrolovaný niekoľkými recesívnymi polygénnmi. O dedičnosti trieslového pruhu nie sú tak presné údaje a spôsob dedičnosti je považovaný za neznámy.
Preotože väčšina postihnutých jedincov je včas ošetrená bez záznamu do PP, selekcia tohto defektu z populácie je veľmi komplikovaná. Utešiť nás môže len skutočnosť, že pruh nie je asi v populáciách našich plemien psov príliš rozšírený.

Predkus a podkus

U psov sa predkus vyskytuje dosť zriedka. Genetická kontrola predkusu nie je doteraz podrobne preskúmaná. Zložitosť tohto defektu je tiež daná komplikáciou, ktorú spôsobuje neúplná dominancia kratšej lebky. Pri vzájomnom párení jedincov s dlhšou a kratšou lebkou sa môžu u potomstva v jednom vrhu veľmi ľahko vyskytnúť ako predkusy, tak aj podkusy. Skrátenie spodnej čeľuste, ktoré spôsobí podkus u psov, je známou deformáciou. Je opäť ťažké tvrdiť, že každý podkus je rovnakým genetickým defektom (Robinson, 1989). Ako u predkusu, aj v prípade podkusu má svoj vplyv aj dedičnosť dĺžky lebky.

Vo väčšine prípadov výskytu podkusu však ide o dedičný defekt kontrolovaný jedným génom.  Jeho výskyt je podmienený homozygotným stavom recesívnej alely tohto génu, ktorý je označovaný "sm", podľa anglického názvu "short mandible".
Párenie dvoch defektných jedincov medzi sebou dáva tak extrémne postihnuté šteňatá, že nie sú schopné ani sať materské mlieko vplyvom skrátenia spodnej čeľuste a skoro po pôrode uhynú. To hovorí, že genetická kontrola tohto defektu bude ešte komplikovanejšia.

Fondom a Garner (2004) študovali 92 rôznych čistokrvných plemien psov a neidentifikovateľných krížencov, u ktorých sledovali 17 génov, ktoré kontrolujú alebo sú kandidátmi génov kontrolujúcimi utváranie uhlov a výrazu stopu u psov. Zistili, že gén Runx-2 kontroluje nie len tvar stopu, ale je vo veľmi tesnej korelácii s dĺžkou nosa. U psov sú popísané rýchlejšie zmeny, pravdepodobne mutácie, ktorých mechanizmus nie je podrobnejšie preštudovaný, ako je to u človeka.

Little (1957) poukázal na to, že pokiaľ sú vzájomne medzi sebou spárení dvaja jedinci s rôznou dĺžkou nosa, ale obaja so štandardným nožnicovým skusom, potom sa v ich potomstve objavujú jedinci so štandardným nožnicovým skusom a kratším nosom, jedinci s predkusom (kratšia horná čeľusť a dlhšia dolná čeľusť) a jedinci s podkusom (dlhšia horná čeľusť a kratšia dolná čeľusť). Preto sa po jednom psovi môžu vyskytovať šteňatá s predkusom i podkusom v jednom vrhu, po jednej suke.

Predkus sa vyskutuje zriedkavo u všetkých plemien psov. Predkus je však u niektorých plemien psov plemenným znakom:

• anglický buldog
• nemecký boxer...

Chudozubosť

Sú plemená psov, u ktorých štandard priamo vyžaduje plnochruposť, aj keď ich nie je väčšina. Chudozubosť je teda väčšou či menšou vadou, alebo nedostatkom, ktorý takéto jedince vyraďuje z ďalšej reprodukcie. Chudozubosť však  úzko súvisí aj s dĺžkou čeľustí. Pokiaľ nie je v čeľusti dostatok miesta, nemôžu všetky zuby vyrásť, aj keď jedinec nie je geneticky chudozubý. Samozrejme, ani takýto jedinci nie sú vhodní pre chov u plemien, kde je plnochruposť požadovaná.

Už vynikajúci kynológ a tvorca plemena český teriér pán František Horák dokázal, že vývoj každého zubu je kontrolovaný zvláštnym génom. Chudozubosť je dedičná vada, recesívnej genetickej povahy.

U divo žijúcich psovitých šeliem bolo pozorované, že väčšina z nich má nožnicovú skus a len ojedinele sa vyskytujú jedinci so skusom kliešťovým. Predkus ani podkus u nich pozorovaný nebol. Naopač početnejší výskyt chudozubosti v kategórii P1 a M3, napríklad u vlkov, je popísaný rôznymi autormi. Či ide o zmeny vplyvom evolučného vývoja, je veľkým otáznikom.

Vlčí pazúr

Dedičnosť výskytu vlčieho pazúra na jednej alebo na oboch nohách zadných končatín nie je podrobne preskúmaná. Výsledky sledovania rôznymi autormi ukazujú na dominantný charakter dedičnosti vlčích pazúrov, ale nie s úplnou penetráciou vlohy. Niektorí sa prikláňajú k názoru, že vlčie pazúry sa objavujú len  v niektorých líniách. To by pomohlo vysvetliť aj to, že niektorí pozorovatelia naopak popisujú recesívny charakter dedičnosti výskytu vlčích pazúrov.

Pretože sú vlčie pazúry odstraňované po narodení u plemien, kde sú nežiadúce, nie je možné ich podrobnejšie sledovať vo väčších populáciách a jednoznačne vysvetliť genetickú podstatu ich výskytu.

U niektorých plemien psov, ako napríklad beauceron, sú vlčie pazúry plemenným znakom. U tohto plemena sú štandardom požadované dva vlčie pazúry na každej zadnej končatine, ktoré nesmú byť zrastené, ale dokonale oddelené. Kríženie beaucerona s inými plemenami by pomohla objasniť genetickú kontrolu výskytu vlčích pazúrov.

Chvost

U psov poznáme tento orgán v rôznych dĺžkach (pričom neuvažujeme o vplyve kupírovania) a v rôznej sile, rôzneho nasadenia a nosenia. Je evidentné, že ide o znak plemenný a dedičný. Dĺžka chvosta je kontrolovaná iným génom ako dĺžka končatín psa. Bezchvostnatosť (anury) a krátky chvost (brachury) sú podľa niektorých pozorovateľov (Pullig, 1953) kontrolované recesívnymi alelami "an" a "br", podľa iných sa zase jedná o dominantnú alelu St (stub), ktorá kontroluje vývin krátkeho chvosta. Komplikácia je však v tom, že ide o neúplnú dominanciu, takže pravdepodobne heterozygoti Stst majú normálnu dĺžku chvosta (Curtis et al., 1964). Uvedené výsledky a pozorovania rôznych autorov ukazujú, že tu nemôže uvažovať len o jednoduchých genetických vzťahok ako je dominancia a recesivita, bez podrobného sledovania populácií a bez dôkazov vzájomným testovacím párením.

Kravský postoj končatín

Ide o vadu femurálnej hlavy na zadnej končatine, kde dochádza k nekrotickým zmenám. Defekt je možné liečbou čiastočne napraviť, hlavne u malých plemien psov. Ide o veľmi bolestivnú, recesívne dedičnú chorobu. Postihnuté sú všetky plemená psov.

Entropium a ektropium

Obidva tieto defekty sú na viečku oka psa.

Entropium je názov pre defekt, pri ktorom je viečko obrátené dovnútra oka a dráždi očnú bulvu. Okto takto postihnutého psa slzí. Ektropium je názov pre stav, kedy je viečko príliš veľké a tvorí kapsu, v ktorej vznikajú zápaly vplyvom nečistôt z vonkajšieho prostredia, ako je prach, peľ a podobne. Postihnuté oko v takýchto prípadoch opäť slzí.

Obidva defekty sú geneticky kontrolované (pravdepodobne recesívne) viacerými génmi. Nie je však vôbec jasné, či sú obidva defekty kontrolované rovnakými génmi alebo sú tieto defekty geneticky nezávislé. Každému je však jasné, že sa nemôžu tieto defekty vyvinúť obidva naraz na jednom oku. Tiež sa ešte nevyskytol jedinec s entropiom na jednom a ektropiom na druhom oku.

Vyskytujú sa takmer u všetkých plemien. Najčastejší výskyt ektropia je u:

• bloodnoundov
• molosoidných plemien
• ovčiarskych plemien
• sliedičov.

zdroj: kniha Jaromíra Dostála