Len málo telesných znakov a vlastností sme nezdedili od svojich predkov. Každý deň a pri každej činnosti sa stretávame s dedičstvom, ktoré nám prostredníctvom vlôh – génov – predaly predchádzajúce generácie. Až nás zaráža, čo všetko máme „po dedkovi“, „po babičke“ alebo trebárs „po strýkovi zo štvrtého kolena“! Inak to nie je ani so všetkými živými tvormi, ktoré nás obklopujú – kvety, stromy, hmyz, vtáky a iné zvieratá sú súborom vlôh, zhromažďovaných mnohými generáciami.
Poznávaním vzájomných súvislostí medzi generáciami a spôsobom predávania dedičných informácií sa zaoberá zložitá a krásna veda - genetika.
Ako náhle toto slovo vypustíme z úst, medzi chovateľmi nastane panika – a následne jediná reakcia: : „nechoďte na mna s niečím tak nezrozumiteľným“! V sérii článkov sa dozviete o základných zásadách dedičnosti a praktickom využití genetiky v chove. Mnohí z vás sa s genetikou nikdy nestretli alebo od nej po prvom kontakte utiekli. A vy, čo sa genetiku profesionálne zaoberáte, ospravedlňte tieto riadky, ak nezahŕňajú najnovšie poznatky genetických výskumov. Úlohou tohto článku nie je vychovať znalcov tejto zložitej vedy, ktorou sa dnes genetika stala, ale zoznámiť súčasných aj budúcich chovateľov s príčinami niektorých javov, s ktorými sa vo svojej praxi môžu stretnúť.
Prvým zákonom genetiky je uniformita („rovnakosť“) v F1 a zhodnosť recipročných krížení.
Vysvetlime si všetko na príklade: rodičia AA a aa spojíme v rodičovskej – parentálnej generácii – P. Získame prvú dcérinnú – filiálnu – generáciu F1. Na základe všetkého, čo jsme si doposiaľ povedali vieme, že pohlavné bunky (gamety) nesú len polovičnú sadu chromozómov, teda pre každý znak len jeden gén z páru. Rodičia produkujú gamety AAaa. Ich všetci potomkovia F1 sú len kombináciou gamety A s gametou a – teda heterozygoti Aa.
Testovacie kríženie používame vtedy, ak chceme rozlíšiť vo svojom chove homozygotných a heterozygotných jedincov. Ak použijeme k tomuto kríženiu niektorého z rodičov, nazývame celý proces spätné kríženie a vzniknutú generáciu označujeme písmenom B (z anglického "backcross").
Najlepšie si celú situáciu ukážeme opät na príklade: Čierna farba je dominantná voči hnedej (s pečeňovým nosom). Ak spojíme čierneho psa BB s hnedou sukou bb, získame F1 celú čiernu, genotypu Bb. V F2 dojde ku vzniku genotypov BB, 2x Bb, bb, pričom jedinci BB a Bb budú opät čierni, ale Bb budou nositeľmi žiadúceho hnedého génu.
Okrem G. Mendela sú to genetik W. Bateson a americký profesor T. H. Morgan, ktorí sa zapísali do histórie genetiky.
Bateson naviazal na Mendelove objavy a sledoval daľej správanie sa génov v druhej a tretej filiálnej generácii. Veľmi skoro bol prekvapený zistením, že sa gény pre určité vlastnosti správali inak, ako sa dalo očakávať, že štiepne pomery nezodpovedali Mendelovým zákonom a dokonca, že sa u potomkov niektoré kombinácie vôbec nevyskytli.
U samcov je nositeľom rozdielnych pohlavných chromozómov samec – jeho genotyp vyjadrujeme všeobecne AAXY. Gamety, ktoré tvoria, sú teda v ideálnom prípade z 50% Ax a z 50% AY. Samica tvorí 100% gamet AX, pretože jej genotyp je AAXX. Je teda nepochybne otec – plemeník zodpovedný za to, koľko samčích a koľko samičích potomkov sa vo vrhu narodí.
Z chovateľskej praxe i laboratórnych pokusov je známe, že spermie nesúce Y chromozóm, sú slabšie a chúlostivejšie, ako spermie s X chromozómom. Preto akékoľvek metódy, ktoré majú za cieľ ovplyvniť pomer pohlaví narodených potomkov, spočívajú v útokoch na tieto slabšie spermie – buď im pomáhajú v ceste za vajíčkom alebo sa ich naopak snažia pri nej zlikvidovať.
Farba psa je to prvé, čo si na psovi všimneme a najčastejšie práve ona rozhodne, ktoré šteňa si vo vrhu nový majiteľ vyberie. U čistokrvných psov je žiadúce a nežiadúce zafarbenie dané štandardom plemena. Chovatelia by sa preto mali zaujímať o spôsob, akým sa to dané zafarbenie srsti dedí a ako postupovať v chove, aby sa vyvarovali nemilých chýb. Otázkou dedičnosti farby srsti psa sa zaoberalo množstvo bádateľov, ale bohužiaľ väčšinou nie príliš systematicky.
Za zakladateľa a priekopníka štúdia dedičnosti farieb srsti psa možno považovať Clarence C. Littla, ktorý roku 1957 publikoval dodnes veľmi moderný súhrnný prehľad génov, ktoré sa na farbe srsti podieľa. Clarence C. Little bol akýmsi Julesom Vernom genetiky – aj kedˇ v jeho dobe nebolo mnoho faktorov pôsobiacich zafarbenie srsti dosiaľ známe, predpokladal ich existenciu – a neskoršie výskumy mu dali za pravdu. Jeho označenie jednotlivých alél je veľmi prehľadné a logické a preto ho používame aj my.
Poznáme dvanásť základných génov, ktoré ovplyvňujú zafarbenie srsti psa:
Locus A:
V locuse A je séria alel, ktorá určuje množstvo a rozmiestnenie tmavého (čierneho, hnedého) pigmentu v srsti.
As dominantný gén, nadradený všetkým ostatným alelám, dovoľuje rozmiestnenie tmavého pigmentu v srsti po celom tele (čierna doga, hnedý pudel).
ay obmedzuje výskyt tmavého pigmentu a vytvára žlté zafarbenie rôznej sýtosti (akita, shiba, žltá doga). Šteňatá sa rodia tmavšie, často s čiernym pruhom na chrbte. Niektorí autori uvádzajú túto alelu tiež ako dominantnú, teda Ay – je to ale nelogické. Pokiaľ by v locuse A boli dve dominantné alely, naviac pre najrozšírenejšie zafarbenie (As pre čiernu a Ay pre žltú), ako by potom vyzeral výsledok spojenia čierneho partnera so žltým? Chovateľské pokusy jasne dokazujú, že žltá farba je proti celočiernej recesívna.
aw divoké, vlkošedé zafarbenie (nemecký vlčiak, vlčí špic)
as sedlové zafarbenie – čiastočne dominantné nad at, vyvoláva dve zafarbenia – tmavé (čierne, hnedé) so žltými znakmi, pričom tmavá farba je obmedzená len na sedlo na chrbáte. Celá hlava a zvyšok tela je žltý s rozličnou sýtosťou (erdel, velšteriér).
at umožňuje dve zafarbenia – tmavé a žlté – tak, že je väčšiina tela tmavá a na hlave je žltá obmedzená len na bodky nad očami a oblasť okolo tlamy (doberman, jazvečík, shiba). Chovateľské pokusy u niektorých plemien ukazujú, že na alelu at pôsobia niektoré modifikačné faktory (polygény?), ktoré vyvolávajú tzv. grizzle zafarbenie u saluky alebo domino u afgánov. Nie je vylúčené, že aj typické zafarbenie tváre aljašských malamutov a sibírskych husky je rovnakého pôvodu.
a recesívna alela popísaná u nemeckého vlčiaka a nórskeho elkhounda, vytvára v súčinosti s génom B (teda aaBB) čiernych jedincov, recesívnych voči všetkým ostatným farbám.
Genetika
