Prvý základ úspechu...

V chove je veľmi dôležité, aby sučka veľmi ľahko zabrezávala a bez ťažkostí sa určil deň krytia. Ideálna budúca matka je, podľa môjho úsudku, taká, ktorá má plodné dni od 9. do 15. dňa hárania, ktorého začiatok je ľahko rozpoznateľný. Je to dôležité preto, aby hneď pri prvom dni „farbenia“ ste sa mohli skontaktovať s majiteľom krycieho psa a dohodnúť krytie napríklad na 12., či 14. deň. Máme v takomto prípade istotu, že špičkový pes, ktorého sme si vybrali ako jej partnera a budúceho otca vašich šteniat, bude voľný a nebude mať ešte na tento termín nahlásenú žiadnu inú sučku. Ak je správny deň krytia nutné určiť nejakým iným, a dodajme, že bezpochyby zložitejším spôsobom (napríklad vyšetrenie z krvi), môže sa ľahko stať, že deň-dva pred optimálnym dňom krytia sú už všetci špičkoví plemenníci obsadení a chovateľovi nezostane nič iné, len urobiť kompromis. A kompromisy sa v chove vždy a veľmi pomstia.

Aj pozitívna energia, ktorú bezpochyby prenáša chovateľ na svoju sučku v prípade, že je presvedčený o správnosti toho ktorého spojenia, má svoje opodstatnenie. Viem, teraz namietajú všetci tí, ktorí nemajú radi nič nevysvetliteľné a riadia sa len racionálnymi úsudkami. Neberiem im ich názor, ale ak som mal kedykoľvek pocit, že krytie nie je úplne ideálne, výsledok nikdy príjemne neprekvapil, žiaľ, len naopak. Chcem ešte poznamenať, že u niektorých plemien alebo aj línií sa môže stať, že optimálne dni krytia sú posunuté buď jedným, alebo druhým smerom. Nie je vôbec podstatné, aby sa dni, pri ktorých je ideálne nakrytie sučky, zhodovali s tými, ktoré som uviedol. Dôležité je len, aby chovateľ vedel na základe svojich skúseností alebo skúseností iných chovateľov určiť tie správne dni krytia. Samozrejmosťou by malo byť, aby sa vo svojom chove držal zásady, že po sučke, ktorá má problémy so zabrezávaním, by sa nemali v žiadnom prípade nechávať ďalšie budúce matky a pokiaľ sa dá, tak ani budúci plemenníci. Žiaľ, všetko zlé sa dedí oveľa ľahšie ako to dobré...

Socializácia - môžete do veľkej miery ovplyvniť...

Druhým a rovnako veľmi dôležitým predpokladom úspešnej chovnej sučky, alebo, ak chcete, úspešného odchovu, je to, aby mala sučka vyrovnanú nervovú sústavu a bola zvyknutá na cestovanie. Tu už dosť veľkú rolu zohráva aj výchova, aj keď, samozrejme, aj dedičnosť má veľký vplyv. Veď z vlastnej skúsenosti všetci vieme, že niektorému jedincovi stačí na socializáciu kratšia doba a môžeme začať aj podstatne neskôr a iní vyžadujú času viac a všetko zameškané v rannom veku sa ťažko dobieha. Ak si do roka pes nezvykne na cestovanie, na prepravku a cudzie prostredie, ťažko od neho vo veku dvoch-troch rokov môžeme očakávať, že sa bude na tisíckilometrovej ceste správať úplne prirodzene a bez stresu. Ten veľmi negatívne vplýva na schopnosť sučky zabreznúť, ale aj na počet zdravých šteniat narodených vo vrhu. Ak teda pri určení optimálneho dňa zohráva veľmi veľkú úlohu dedičnosť, tak v tomto prípade máme veľmi veľa v rukách aj my. Častý tréning má nedoceniteľný význam.

Bez kvantity nie je kvalita...

Nemusíme sa vôbec zamýšľať nad letálnymi, čiže, môžeme povedať, smrtiacimi faktormi počas gravidity sučky. Ak sučka neporodí dostatočné, na plemeno priemerné množstvo šteniat, z chovateľského hľadiska dodržiavania prísnej selekcie, nie je žiadne opodstatnenie skúmať dôvody, ale vyrovnať a neskôr sa aj vysporiadať s týmto javom. Môžeme síce do odlišnej polohy postaviť jeden vrh plodný a druhý neplodný, ale hľadať chybu len v krycom psovi nie je iste vôbec na mieste. Na splodenie potomstva sú vždy potrební dvaja jedinci a uvedomme si, že životaschopných spermií je podstatne viac než oplodniteľných a oplodnených vajíčok. V prípade málopočetného vrhu môžeme síce pripustiť alternatívu nevhodného dňa krytia, a tým aj malé množstvo vajíčok schopných oplodnenia, ale môžu tu byť aj dôvody iné, ktoré priamo súvisia s dedičnosťou. Nechcem sa púšťať do zložitých vysvetľovaní rôznych alternatív s používaním množstva cudzích slov, aby som na vás zapôsobil ako človek vzdelaný v mojom koníčku, t.j. genetike. Radšej si urobme chovateľský záver, z ktorého sa dá čerpať. V žiadnom prípade nie je najvhodnejšie nechávať si sučku na ďalší chov z vrhu, ktorý bol málopočetný. Nevieme totiž s istotou tvrdiť, či sa jednalo o nevhodný deň krytia, alebo či je jav spôsobený neplodnosťou sučky, prípadne i psa, alebo či svoju rolu zohrali letálne gény. Toto by sa dalo potvrdiť, len ak by sa spojenie zopakovalo, čo asi nie je veľmi žiaduce, nakoľko sa vystavujeme riziku ďalšieho neúspešného, resp. máloplodného vrhu. Ak by však spojenie bolo zopakované a ďalší vrh by zodpovedal bežnému priemeru, tak v takom prípade by sme mohli odvážnejšie tvrdiť, že sa jednalo len o nie ideálne dni, ktoré sa využili na krytie. V takomto prípade je už väčšia pravdepodobnosť, že ani pes ani naša sučka nemajú genetický podiel na jave, ktorý sa predtým vyskytol. Malá plodnosť je problémom nielen z hľadiska ťažšieho pôrodu, kde bývajú častejšie väčšie šteniatka, ale, žiaľ, aj v chove platí, že bez kvantity nie je kvalita. Ak sa vo vrhu totiž narodí, napríklad, jedno šteňa, chovateľ v prípade, ak sa rozhodne si ho nechať, nemá šancu sa vôbec prejaviť ako šľachtiteľ, ktorý využíva základný nástroj čiže selekciu.

Ako teda postupovať? Z menej početného vrhu si nikdy nenechávať šteniatko na ďalší chov. Je dosť záujemcov, ktorí chcú mať miláčika bez chovateľských ambícií. Práve pre nich sa šteniatko z takéhoto vrhu narodilo. Z ďalších plodných vrhov si síce môžeme nechať šteniatko na ďalší chov, ale vždy majme na pamäti to, že mali aj polosúrodencov v neplodnom vrhu. Matka môže a, samozrejme, nemusí byť nositeľkou nežiaducej skrytej vlohy (recesívnej), ktorú môže, ale nemusí zdediť ktorýkoľvek jej potomok. Každá skrytá vloha, ktorá poznačuje chov negatívne, je oveľa nebezpečnejšia, ako dominantná. Tá sa totiž prejaví hneď a u väčšiny potomkov.

Nebuďme krutí ako príroda, ale...

Schopnosť priviesť na svet prirodzeným spôsobom potomstvo by mala byť úplnou samozrejmosťou pre každého živého tvora, teda aj pre psa, resp. sučku. Nechcem tým povedať, že chovateľ nemá vyhľadať pomoc veterinárneho lekára v prípade, že s pôrodom nie je niečo v poriadku. Práve naopak! Je našou povinnosťou urobiť všetko pre záchranu a zdravie každého nášho psa, aj toho nenarodeného. Malo by však byť nepísanou povinnosťou z takéhoto vrhu a pokiaľ sa dá, tak aj po takejto matke, nenechávať na ďalší chov žiadne jej potomstvo. Viem, znie to veľmi kruto, ale príroda je oveľa krutejšia, a tá by nedala šancu ani matke ani jej potomstvu, a to ani na prežitie, vôbec už nie na to, aby odovzdávali genetickú informáciu ďalším generáciám. Nezabúdajme ani pri tomto, že schopnosť priviesť na svet potomstvo prirodzeným spôsobom je tiež dedičná.
Mliečnosť sučky, alebo aj to, či dokáže táto odchovať svoje potomstvo prirodzeným spôsobom bez pomoci chovateľa, najmä v prvých dňoch, sa zdá byť síce na prvý pohľad menej dôležitá než predchádzajúce selekčné faktory. Ak by sme sa ale uspokojili s tým, že ak sučka nemá kvalitné mlieko, tak ho nahradíme vysokokvalitnou náhradou materského mlieka, proti ktorej ale v odôvodnených prípadoch nič nenamietam, mohli by sme sa dostať neskôr do stavu, že postupne nahradíme matku po jej pôrode my chovatelia, čo sa, žiaľ, aj často stáva. Poviete si sci-fi? Možno, ale stačí pár generácií a zrazu sa ocitneme tam, kde byť rozhodne nechceme. Veď čo by sme robili v prípade, ak nám naše pracovné povinnosti zabránia venovať sa kŕmeniu šteniatok každé dve hodiny minimálne prvých desať dní? Čo ak bude výpadok vo výrobe náhrady mlieka? Nie je k tomu treba veľa. Stačí niečo podobného ako bolo BSE... Potom by náš chov musel skončiť, alebo sa aspoň dočasne prerušiť. Ďalšia otázka je aj to, že v akom stave chceme plemeno, alebo možno aj rod canis familis odovzdať našim pokračovateľom. Iste im nechceme zámerne spôsobovať ťažkosti, ktoré by vznikli len nedôslednou selekciou pri odchove šteniat. Platí teda to isté, čo už sme spomenuli. Neponechávať na ďalší chov jedincov z vrhu, kde matka nebola dostatočne mliečna, alebo mala málo výživné mlieko.

Zdravie, zdravie a zase zdravie...

Žiaľ, veľmi veľa plemien je zaťažených vážnymi dedičnými vadami. Tento jav, nebuďme prosím alibisti, máme na svedomí my chovatelia. Či už naši predchodcovia, my súčasníci a, žiaľ, bojím sa, že aj budúce generácie, všetci uprednostňujeme exteriér, možno niektorí z nás pracovné schopnosti a ochotu spolupracovať s človekom pri tej ktorej kynologickej aktivite, pred zdravím. Márne budú akékoľvek snahy chovateľských klubov, kým nezmeníme postoj my chovatelia. Musíme si začať uvedomovať, že jedinec, napríklad, s dyspláziou bedrových kĺbov môže síce zasiahnuť do chovu, ale v žiadnom prípade by sa nemali vady znásobovať z oboch strán a nedoporučujem na takýchto jedincoch nie úzku či blízku, ale ani vzdialenú príbuzenskú plemenitbu. Teraz ste možno zostali mnohí prekvapení, že pripúšťam možnosť využitia aj nie úplne dokonalých jedincov v chove. Je tak tomu preto, že v prípade, ak by sme si stanovili dnes cieľ chovu na úplne zdravých jedincov, tak by sa nám zúžila u väčšiny plemien krvná základňa na neúnosnú hranicu a to by malo za následok stav, ktorý by aj zo zdravotného hľadiska bol horší než aký je teraz. Navyše u väčšiny ochorení je veľmi ťažké určiť dedičný podiel a vplyv prostredia a výživy. Zásadou dobrého chovateľa by malo teda byť to, že na svojej sučke by mal mať urobených čo najviac serióznych zdravotných vyšetrení, najmä na ochorenia, ktoré sú u plemena časté. A to, samozrejme, aj v prípade, keď to chovateľský klub nevyžaduje. O výsledkoch vyšetrení je dobré viesť si vo svojej chovateľskej agende podrobnejšie záznamy, ako napríklad o tituloch na výstavách. Neľakajte sa dielčích a nie úplne dokonalých výsledkov zdravotných vyšetrení. Vždy si uvedomme to, že je lepšie o negatívach vedieť a vysporiadať sa s nimi, ako mať alibisticky zatvorené oči. Veľmi si vážim chovateľov, ale, samozrejme, aj majiteľov krycích psov, ktorí dokážu o vadách jedincov hovoriť úprimne a otvorene. Akékoľvek klamstvo, alebo polopravdy sa vypomstia nielen na tom-ktorom konkrétnom jedincovi, ale potom aj jeho majiteľa môžu považovať za neseriózneho, čo je vizitka, asi ktorú, dúfam, nechce mať nikto z nás. U väčšiny veľkých plemien sa sleduje dysplázia bedrových kĺbov. Prekrásny pes talianskeho chovu ETHAN, a „boxerkári“ budú vedieť, o ktorom hovorím, má všade v dokladoch okrem titulov uvádzané, že má výsledok vyšetrenia „C“, čo teda nie je úplný ideál. Jeho majiteľ by tento nie najideálnejší stav vôbec nemusel zverejňovať, veď nie je podmienkou do chovu v Taliansku ani v mnohých iných krajinách. Lenže je oveľa serióznejšie dať na vedomie chovateľom, že síce pes má jeden, nazvime to „mínusový bod“, a je len každom chovateľovi či zoberie na seba toto riziko alebo nie pri ďalších mnohých prednostiach daného jedinca. Ak hovorím o ďalších prednostiach, tak medzi ne nepatrí len kvalitný exteriér a ideálna povaha, kvalitná skladba rodokmeňa, ale aj ďalšie mnohé až ojedinelé zdravotné vyšetrenia s negatívnym výsledkom. O koľko jednoduchšie by bolo sa jednoducho výsledku vyšetrenia dysplácie čo i len nezmieniť.

Ak sme pri zdravotných vyšetreniach, vo veľkej výhode sú chovatelia poľovných a z časti aj služobných plemien, avšak len v tom prípade, ak je plemeno využívané na pôvodné alebo veľmi podobné poslanie. Ak, napríklad, jazvečík, bavorský farbiar, alebo akékoľvek iné poľovné plemeno, sa vo veku osem rokov zúčastňuje na výkone práva poľovníctva, ak rovnako starý nemecký ovčiak, prípadne iný pes využívaný na športovú alebo služobnú kynológiu, dokáže bez ťažkostí prekonať dvojmetrovú bariéru s činkou v papuli a následne o niekoľko minút urobiť zadržanie s protiútokom, má nepredstaviteľnú chovnú hodnotu! Aj keby istotne neboli všetky zdravotné vyšetrenia, a to ani v mladom veku, úplne ideálne, tento jedinec je z pohľadu prírody úplne zdravý. Chovatelia plemien, kde sa teda so psami pracuje, majú jednu veľkú selekčnú výhodu. Žiaľ, mám pocit, že nie vždy ju využívame...
Pri hodnotení zdravia sú teda najdôležitejšie seriózne informácie a na základe týchto snaha chovateľa o optimálne zostavenie chovných párov, kde by sa nemali objavovať rovnaké zdravotné, či už viditeľné, alebo nebadateľné ťažkosti, aby sme sa mohli prepracovať k ideálu úplne zdravých jedincov.

Viem, predchádzajúcimi riadkami som nepotešil mnohých tých chovateľov, u ktorých sa nejaké ťažkosti v chove objavili. Nechcem nikomu brať nádeje a chovateľské ambície. Práve naopak! Verím tomu, že k ideálu sa dá prepracovať, ale len tvrdou a poctivou prácou. Tiež nenavádzam nikoho na to aby, ak v chove nie je úplne všetko ideálne, tento zrušil a začínal odznovu. To by viedlo len k neustálym novým začiatkom a následným koncom. Ale byť vedomý si negatív je prvým krokom k tomu, aby sme ich v chove postupne eliminovali. Sľubujem vám, že v ďalšom vydaní už budeme naladení menej negatívne.

autor: Jozef Šuster